stalo sa...

Autor: Katarína Vagašová | 3.12.2013 o 23:40 | (upravené 4.12.2013 o 0:10) Karma článku: 10,42 | Prečítané:  204x

Hlasné tikanie otravných ručičkových hodín sa ma pokúša vytrhnúť z môjho sveta. Už tam nie som. Najskôr studené nohy a plný nos. So zalepenými očami a nemotornou rukou hľadám na nočnom stolíku vreckovku. Ach, konečne nádych a začínam otvárať oči. Naťahujem ponožky, každá je inej farby. Sadám si k stolu a listujem novinami. Čo sa to len včera stalo? Prečo ma tak príšerne bolí hlava. Nie, nie večer som nikde nebola, pretože som zaspala, ráno som sa prebudila s okuliarmi na čítanie a knihou vedľa postele. V novinách píšu zas tie isté správy. Hospodársky rast nerastie, ale celkový dlh štátu áno. Nepodstatná informácia. Zovrela voda na kávu, to je už podstatnejšie. Kto vlastne som? Žijem sama, mám studené končatiny a žiadne zvieratá v byte. Idem do práce, ako každý deň. Dnes ma čaká obvyklá rutina. Budem dvíhať telefóny a donekonečna odpovedať na tie isté primitívne otázky.

Sadám do auta a vyrážam z domu. V tom otrasnom rádiu hrajú zas tie otrepané skladby a doterný moderátor sa pokúša všetkých ľudí na druhej strane umučiť svojim uškriekaným hlasom. Keby som len tušila kde som dala to cédečko. Hľadám, hľadám. A, asi to už mám, rukou som nahmatala niečo pod sedadlom. Hneď je to lepšie. Cítim ako sa mi tá pesnička pomaly dostáva do žíl. Je tak kľudná a príjemná. Na viečkach cítim ťažobu celého sveta. A už len tma. Už je dobre.

Aký zvláštny pocit. Bosou nohou stúpam po tráve. Cítim sviežosť a rosu. Človek si také veci nikdy neuvedomí, pretože dnes už nikto jednoducho bosí po tráve nechodí. A pritom je to jeden z najlepších pocitov aké môžeme precítiť.

Obzerám sa okolo seba. Ešte nikdy pred tým som tu nebola, ale aj tak je mi to tu všetko dôverne známe. Za horizontom nevidím nič. Je to ako nekonečno. Všade príjemne teplo a mäkučké svetlo. Ticho. Nič len ticho. Toto som  asi potrebovala zažiť. Čas tu plynie pomimo mňa. Padám na kolená a pomaly si líham. Je mi tu tak veľmi dobre. Človek sa bojí, že keď ostane sám, že to bude neúnosné, ale to nie je pravda. Ponoríte sa do seba a už nechcete ísť von.

Idem ďalej. V diaľke pozorujem akési postavy. Len ladné obrysy. Akoby neboli z tohto sveta. Čo to hovorím, veď netuším v akom svete sa to nachádzam! Počujem ako sa niekto približuje, ale zatiaľ nič nevidím. Som naozaj pomätená? Zbláznila som sa úplne? Som blázon? „Áno, si blázon. No práve blázni sú tí najlepší ľudia." A to je čo? Otočím sa a vidím neznámeho muža. Na hlave má zvláštny obstarožný klobúk a prenikavé srdečné oči. Ide z nich pokoj. Netrpezlivo si ho obzerám a premýšľam, kde som sa to ocitla. „Ako hovorím sú najlepší a už sa toľko neboj." Ako je možné, že vie čo si myslím a aj to ako sa cítim? „Si na správnom mieste, tu je už len dobre." „A vy ste kto?", opýtala som sa napriek tomu, že odpoveď ma priam desila. „Som ten, ktorý tu je už strašne dlho, som tu už asi od počiatku a dosť ma to vyčerpáva." „A Vaše meno?" Vyzerá tak, že sa takými drobnosťami ako predstavovanie ani nezaoberá. „Som to ja, ten, na ktorého sa pýtaš." Toto je vážne šibnutý sen. Čo som to len pred spaním pojedla? Spím? Veď som nešla spať, čo sa to deje?!

Zahľadel sa na mňa akoby ma poznal už roky. Tak príjemne a zároveň chápavo. Nedokážem ho opísať slovami. Je to všetko také zvláštne. Hovorí sa, že každú myšlienku, ktorú máš, musíš dokázať uchopiť a zastaviť sa pri nej. Musíš sa na ňu pozrieť. Musíš ju vedieť posúdiť, tak akoby si ju dal na misky váh. To, že tomu nedokážem uveriť neznamená, že to nie je. No to nedáva zmysel. Potom ak niečo v skutočnosti nie je a aj napriek tomu budem v to nesmierne veriť, stane sa to skutočnosťou? Alebo dokonca pravdou?

Bez ohľadu na to, že som tieto slová nevyslovila nahlas, podivný muž mi hneď odpovedá: „Najlepšie je, každý deň  ráno,  ešte pred raňajkami stihnúť aspoň sedem nereálnych predstáv."

Tak teraz už vážne ničomu nerozumiem. Jednoducho to budem musieť skúsiť.

„Prepáčte pane, netuším kto ste, a o čo tu vlastne ide, ale mám dojem, že mi máte ešte veľa čo povedať..." Len sa milo usmial. Možno sa práve toto muselo stať. Čo môže byť fiktívnejšie ako tento sen? A čo ak sa z neho nikdy neprebudím?! Žeby sa to stalo? To predsa... „Pane, nechoďte ešte!" Neexistuje, toto je len výplod mojej chorej fantázie! „Ako sa dostanem naspäť?!" Sakra, zas mi neodpovedá, prečo som vlastne tu a ako som sa tu dostala?! Čo som ako posledné robila, spomeň si, spomeň, hlavne rýchlo!

Šoférovala som. Nie.

Nie.

Nie je to možné.

Nie.

N.

.

„Už je po všetkom?" Odpovedz mi aspoň niečo, pretože sa zbláznim. „Budeme sa musieť rozlúčiť, pretože som len v tvojej mysli." Pane! Hej, ty! Stoj! Bol si taký zvláštny. Bol si len v mojej mysli? Budeš mi chýbať! „Práve pre to tam ostanem."

A zrazu len tma. Hlboká a nekonečná. „Je to tvoj život, a preto to musí byť tvoja voľba".

Kde som? Au, všetko ma tak neskutočne bolí. Čo sa to so mnou dej?! Kde zmizlo to všetko? Kde sa podel ten zvláštny chlap, čo sa to zas deje?! Všetko ma bolí a necítim už trávu. Necítim nič. Kde je to teplo. Necítim rosu, veď ja si necítim nohy. Kde mám nohy? Čo sa to stalo? Veď ja ležím na posteli, ale viem, že som si do nej určite nelíhala. Nie. Toto nie.

Ja som to prežila. Už nemôžem povedať, neverím. Je to moja voľba. Už som sa rozhodla.

 

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Smer chce byť politicky nekorektný aj robiť poriadky v osadách

Novými podpredsedami strany sa stali Juraj Blanár a Peter Žiga.

KOMENTÁRE

Fico ako Trump. Nekorektný a ukričaný

Šéf Smeru oznámil, že politická korektnosť na Slovensku končí.

KULTÚRA

Milan Lasica: Už nemôžem umrieť predčasne

Keby som mohol, správal by som sa úplne inak, tvrdí.


Už ste čítali?